Ukážka: Nočná gazela (Gudule)

Nikdy nebudem herečka! Je to príliš ťažké! Tento večer ma totálne znivočil. Teraz už viem, že pre film somn sa nenarodila...

Okolo štvrtej hodiny popoludní, zatiaľ čo ostatní nakrúcali ďalšiu scénu na ulici, ma ocko zaviedol do malého lesíka, kde už bolo všetko pripravené na večerné nakrúcanie: reflektory, povraz, prevesený cez konár, a tak ďalej. Priniesol mi aj scenár a zhruba mi ukázal, čo by som mala robiť - pričom zdôraznil, že on nie je režisér a že by som sa mala presne pridŕžať pohynov, ktoré mi dá Louis Desangles. Povedal mi: - Dávam ti iba zopár rád, aby si sa lepšie zžila s okolnosťami a aby si sa v pokoji pripravila na "skúšku", ktorá ťa čaká.

Slovo "skúška" ma v tej chvíli rozosmialo. No on v skutočnosti vôbec nepreháňal!

V podstate som vlastne mala iba zoskočiť z koňa, plaziť sa cez kroviská, zastaviť sa neďaleko miesta, kde sa chystala poprava obesením, prikrčiť sa a prizerať sa. Vôbec to nebolo komplikované... aspoň ja som si to tak naivne namýšľala!

Po večeri za mnou prišla Mama Sue. Komparzistov pripravila popoludní a teraz sa mohla venovať výlučne iba mne. Trvalo jej to viac ako hodinu, ale keď bola hotová, vyzerala som tisíckrát lepšie ako na skúške!

Priznávam sa, vykročila som pyšne ako páv. Cítila som sa ako niekto iný. Bol to taký zvláštny pocit, veľmi povznášajúci. Nikdy som niečo podobné nezažila. Hneď som dostala celú tonu pochvála - a bola medzi nimi i tá "squaw-biz" poklona od Doca Muzika, ktorý mal trochu sklony sa opakovať.

Keď som prišla do lesíka, čakal ma tam Snoopy s Perlou. Pošepol mi: - Prepáč mi to, - ale ja som sa tvárila, že ho nepočujem.

Teraz musím tú scénu zahrať pred ostatnými. Od strachu som sa bezmála pocikala. Stiahol sa mi žalúdok, v ušiach mi začalo hučať, pred očami sa mi zatmelo, hlavu akoby som mala vo zveráku - a to všetko naraz. A pritom som ešte nepovedala, že sa mi chcelo zvracať! Vôbec nepreháňam, naozaj nie! Namojdušu netuším, kde som našla odvahu!

Zotmelo sa bez toho, aby som si to vôbec všimla.

- Utečenec, 27, po prvý raz!

Zvuk klapky spôsobil, že som sa celá roztriasla. Teraz to už nebolo smiešne, teraz sa už naozaj nakrúcalo.

- Akcia!

Zaťala som zuby a vrhla som sa do toho.

Dole z koňa... plaziť sa... prikrčiť sa za krovím... Tieto pohyby mi nespôsobovali nijaké problémy, poznala som ich naspamäť. Dobre, súhlasím, bola som napätá a kolenami sa narážala o seba, ale, v podstate, čo možno očakávať od dievčaťa, ktoré sa stane svedkom popravy svojho vlastného otca?

Tú scénu sme opakovali šesťkrát - pričom pri jednej som sa potkla, pretože sa mi nohy zamotali do nohavíc. A po šiestej:

- Končíme! Beriem!

Od úľavy som si vydýchla, myslela som si, že už je koniec. Ale, žiaľ, mýlila som sa!

- A teraz ideme na detaily! - vyhlásil Louis Desangles.

Vyvalila som oči.

- Ešte ma potrebujete?

- teraz ideme nakrúcať tvoju tvár zblízka, bude cez celé plátno! - poponáhľal sa s vysvetlením ocko.

Vyzeral, že má z toho radosť. Ja zo začiatku tiež. Dokonca som bola super polichotená! Ale nepochybovala som o tom, že to bude i riadne tvrdé!

Mama Sue mi pridala trochu púdru, tiene na viečka, červeň na líca, a potom... potom...

Katastrofa!

- Treba, aby si mala tragický a neprístupný výraz, - vysvetľoval mi Louis Desangles. - Musí v ňom byť utrpenie, nenávisť, túžba po pomste. Poriadne sa sústreď a predstav si, že niekto ubližuje tomu, koho máš rada...

Splnila som jeho pokyny do posledného písmenka.

Nefungovalo to.

Začali sme znova a znova, a potom ešte raz. Robila som priveľké grimasy - alebo naopak nijaké - bola som príliš kŕčovitá - alebo priveľmi uvoľnená - jednak nebol dobrý môj výraz, jednak som to preháňala s mimikou. Vlastne, čím viac som sa usilovala, tým menej sa mi darilo. Čím viac pokynov mi dávali, tým menej som rozumela tomu, čo odo mňa vlastne očakávajú.

Na pľaci vládlo absolútne ticho. Všetky pohľady boli upreté na mňa. Cítila som, aký je ocko napätý. Reflektory ma oslepovali. Pokožka pod líčidlami svrbela. Tvár mi začali kriviť mimovoľné tiky...